Prečo AI v rukách laika často správcovi viac práce pridá, ako ušetrí? Dá sa na AI spoľahnúť pri koncipovaný reklamácie alebo podnetu správcovi? Umelá inteligencia je jedným z najväčších technologických pokrokov posledných rokov. Dokáže pripraviť návrh zmluvy, zhrnúť rozsudok, vysvetliť zákon alebo pomôcť pri písaní odborného textu.
V rukách človeka, ktorý rozumie problematike a vie výsledok kriticky posúdiť, predstavuje mimoriadne užitočný pracovný nástroj. Laikovi ale poskytuje zmätočné informácie, ktoré mu nielen že nepomôžu a jeho podnet postavia do pozície odmietnutého pre jeho obsah, ale pridávajú prácu správcovi, ktorý musí každý jeden fakt overovať a nemôže sa ani omylom spoľahnúť na obsah podnetu a jeho pravdivosť a právnu relevanciu. Správcovia bytových domov sa s tým stretávajú čoraz častejšie.
„Výzva na porušovania zákona.“
Takto sa začína čoraz viac podnetov, reklamácií a sťažností vlastníkov bytov. Na prvý pohľad vyzerajú presvedčivo. Sú napísané odborným jazykom, obsahujú odkazy na paragrafy, rozhodnutia súdov, citácie zákonov a sebavedomé právne závery. Človek by mohol nadobudnúť dojem, že ich pripravoval skúsený právnik. Po dôkladnejšom prečítaní však prichádza vytriezvenie. Už len samotný nadpis by právnik takto nekoncipoval. Veď ním sťažovateľ nabáda na porušovanie zákona. V texte sa objavujú neexistujúce ustanovenia zákonov, zamenené paragrafy, vymyslené čísla rozhodnutí súdov, nesprávne názvy právnych predpisov alebo právne závery, ktoré z citovaného ustanovenia vôbec nevyplývajú. Rovnako výklad právnych predpisov umelou inteligenciou nezodpovedá žiadnemu štandardu ani výkladovému pravidlu. Nie je výnimkou ani to, že vlastník do podnetu omylom skopíruje časť svojej komunikácie s AI:
„Skús argumentovať prísnejšie.“
„Napíš to tak, aby správca nemal šancu oponovať.“
„Pridaj judikatúru podporujúcu môj názor.“
„Ak chceš, pripravím ti:- presnú formuláciu do domového poriadku, ktorá obstojí aj pri napadnutí,
- alebo argumentáciu pre vlastníkov (prečo zákaz áno / nie – a ako ho nastaviť, aby nepadol na súde).“
Takéto fragmenty sa občas objavia priamo v podaní, ktoré následne putuje správcovi, predsedovi spoločenstva alebo dokonca na súd.
AI netvrdí, že má pravdu. Len veľmi presvedčivo predpovedá text.
To je zásadný rozdiel, ktorý si mnoho používateľov neuvedomuje. Generatívna umelá inteligencia nie je elektronická zbierka zákonov ani databáza judikatúry (s výnimkou špecializovaných nástrojov, ktoré však tiež treba kontrolovať). Jej úlohou je vytvárať text, ktorý znie čo najpravdepodobnejšie. Pokiaľ nemá prístup k spoľahlivým zdrojom alebo používateľ neoveruje výsledok, môže vytvoriť aj úplne neexistujúce právne normy, rozsudky alebo citácie. Tento jav je známy ako „halucinácia“ umelej inteligencie a je dobre zdokumentovaný aj v právnej praxi. Odborné organizácie aj súdy upozorňujú, že každý paragraf, každú citáciu a každý právny záver vytvorený AI je potrebné samostatne overiť. Práve preto dnes viaceré súdy vo svete upozorňujú právnikov, že za obsah podaní nesú zodpovednosť oni, nie umelá inteligencia. V niektorých prípadoch v zahraničí už boli dokonca uložené sankcie za podania obsahujúce neexistujúce rozhodnutia súdov vytvorené AI. Aj preto nazvať generatívny nástroj umelou inteligenciou je skutočne odvážne, ale hlavne zavádzajúce. Skôr ide o generovanie viet, ktoré s určitou mierou chybovosti znamenajú vetnú skladbu s významom, ktorého relevancia je v odbornej oblasti slabá, v populárnej prinajmenšom diskutabilná. O inteligenciu v pravom význame tohto slova vôbec nejde.
Čo to znamená pre správcu?
Správca je povinný reagovať na podnet vlastníka. A je úplne jedno, či má podnet jednu vetu alebo desať strán textu vytvoreného umelou inteligenciou.
To znamená, že správca musí:
- overiť všetky citované ustanovenia,
- skontrolovať existenciu uvádzanej judikatúry,
- porovnať citované znenia zákonov s aktuálnym stavom,
- identifikovať nesprávne právne závery,
- pripraviť vecnú odpoveď.
Často pritom zistí, že prinajlepšom polovica citovaných ustanovení vôbec neexistuje a druhá polovica rieši úplne inú právnu otázku. Výsledkom je paradox. Technológia, ktorá mala šetriť čas, vytvára ďalšiu administratívnu záťaž. Kapitolou samou o sebe je situácia, kedy správca túto odpoveď vloží do AI a odošle klientovi takto vygenerovanú odpoveď. Z nezmyselného podnetu môže vzniknúť už len väčší nezmysel. Na rozdiel od klienta však správca za svoje konanie nesie zodpovednosť a týmto spôsobom reakcie si skôr privodí mastnú pokutu, ako vyrieši podnet.
Nie je problém AI. Problém je nekritické používanie AI.
Samotná umelá inteligencia za to nemôže. Ak používateľ položí nepresnú otázku, neposkytne potrebný kontext alebo nekontroluje odpoveď, AI vytvorí text, ktorý môže pôsobiť presvedčivo, ale nebude právne správny. Presne rovnaký problém by vznikol, keby niekto bez právnického vzdelania skopíroval prvý článok z internetu a bez overenia ho považoval za právnu analýzu. Rozdiel je iba v tom, že AI píše oveľa presvedčivejšie.
AI nie je právnik
Čoraz častejšie možno pozorovať nový jav. Vlastník položí umelej inteligencii otázku spôsobom, ktorý už v sebe obsahuje jeho vlastný záver.
Napríklad:
„Koná správca v rozpore so zákonom, keď urobil...“
AI potom často odpovedá v rámci predpokladu vloženého do otázky a používateľ nadobudne presvedčenie, že jeho názor bol potvrdený. Keby sa však rovnaká otázka položila neutrálne alebo by sa doplnili všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, odpoveď by mohla byť úplne opačná. Umelá inteligencia preto nenahrádza právnu argumentáciu. Pomáha ju vytvárať. Teda mala by, ale vôbec jej to nejde.
Ako používať AI správne
Umelá inteligencia môže byť istým pomocníkom aj pre vlastníkov. Nie však ako autor konečného právneho názoru, skôr ako spracovateľ kostry a osnovy podnetu. Navyše podnet klienta nevyžaduje často vysoko odborný text, len čo najpresnejšie opísanie problému. Dnes už zrejme nikto nezareaguje rýchlejšie alebo inak na podnet len preto, že sa v ňom objavila citácia právneho predpisu. Skôr naopak. Text, generovaný AI, je možné pomerne jednoducho rozoznať a preto mu pripisujú nižšiu relevanciu a reagujú skôr benevolentne a na poslednú chvíľu jednoduchým odmietnutím takého podnetu pre zmätočný obsah alebo nepreskúmateľnosť.
Správny postup je pritom pomerne jednoduchý:
- použiť AI len na vytvorenie kostry podnetu,
- používať AI na vysvetlenie problematiky,
- požiadať ju o argumenty pre obe strany sporu, zrejme sa dočkáte prvých slov v znení niečo ako „prepáč že som sa pomýlila alebo nepreverila fakty“
- vždy overiť citované zákony v aktuálnom znení a žiadať, aby pri citácii uviedla aj presný zdroj,
- skontrolovať existenciu všetkých citovaných rozhodnutí súdov,
- pri zložitejších otázkach konzultovať výsledok s odborníkom.
Záver
Umelá inteligencia nie je nepriateľ. Naopak, pri správnom použití dokáže výrazne zrýchliť analýzu dokumentov, vyhľadávanie informácií aj prípravu podkladov. Problém vzniká až vtedy, keď používateľ považuje prvú odpoveď AI za neomylnú právnu pravdu. Správcovia dnes čoraz častejšie neodpovedajú na skutočné právne problémy, ale na texty vytvorené algoritmom, ktoré obsahujú vymyslené paragrafy, neexistujúcu judikatúru a sebavedomo formulované závery bez opory v právnych predpisoch alebo judikatúre. Nie je preto prehnané povedať, že umelá inteligencia môže byť výborným sluhom, ale veľmi zlým pánom. Takže vlastne v aktuálnom štádiu jej inteligencie je ešte stále v rukách väčšiny užívateľom niečím, čo vzťahom so správcom a procesom uplatňovania podnetov skôr škodí.
AUTOR
